Tento príspevok som sa rozhodla napísať preto, lebo mi záleží na bezpečnosti a ochrane všetkých v našom meste, zvlášť detí, pretože deti sú najviac zraniteľné, nie sú tak silné či už fyzicky alebo psychicky a akákoľvek zlá skúsenosť sa na nich podpíše.
Tento príspevok je určený najmä rodičom, ako určité varovanie pred nebezpečenstvom, ktoré na ich detí aj tu v takom malom meste ako sú Michalovce číha a hrozí.
Vo štvrtok poobede som sa ako obvykle vracala domov, keď sa ma zrazu protiidúce rozrušené a vystrašené dievčatko vo veku asi 10 rokov opýtalo, koľko je hodín, milo som odpovedala, usmiala sa a išla ďalej, to dievčatko sa však po chvíľke ku mne s plačom  rozbehlo a poprosilo ma o pomoc, lebo ju jeden chlapec vo veku 18 rokov prenasledoval. Toho chlapca som si všimla, ako okolo mňa aj podozrivo prešiel, a následne keď už bol opri mne dievčatko, tak sa stále za nami otáčal a pomaly strategicky kráčal ďalej. Dievčatko plakalo, snažila som sa ju upokojiť, že jej už nič nehrozí, keď je so mnou. Úprimne trochu som sa bála aj ja. Dievčatko ma poprosilo, či s ňou nepôjdem domov, samozrejme, neváhala som, a odprevadila som ju k bloku, kde bývala, nebolo to ďaleko, iba 3 minúty cesty. Cestou som sa s ňou rozprávala, aby nemyslela na toho chlapca, nakoľko stále sa otáčala a plakala, že je prenasleduje. Po tom, čo som ju odprevadila až po vchod bloku, kde bývala a bola som si istá, že jej už nič nehrozí, sme sa rozlúčili a ja som sa vybrala opäť domov.
Ako som však kráčala, predo mnou som uvidela približovať sa toho chlapca, ktorý prenasledoval dievčatko. Zrazu sa otočil a išiel opačným smerom, v pravidelných intervaloch sa otáčal, prešla som na druhú stranu ulice, on tiež. To už som mala vytočené 158, a privolala som hliadku. Prenasledujúci chlapec sa síce ku mne nepriblížil úplne, vždy sa však podozrivo otáčal, išiel pomaly a kým som sa na chodníku čakala na privolanú hliadku, on sa zatiaľ prechádzal po druhej strane ulice medzi blokmi, otáčal sa  za mnou, doslova ma sledoval. Keď prišla privolaná policajná hliadka, uviedla som im čo najpresnejší opis toho chlapca, to už som však bola rozrušená, vystrašená. S policajnou hliadkou sme sa pokúsili nájsť prenasledujúceho chlapca medzi blokmi, po pár minútach  sa nám to aj podarilo. Pri rozhovore s príslušníkmi Policajného zboru ako aj po mojej otázke, či ma sledoval a prečo, prenasledujúci chlapec všetko poprel, ja som však trvala na podaní oznámenia o priestupku. Všetci sme sa teda služobným autom PZ presunuli na obvodné oddelenie PZ v Michalovciach, kde som podala oznámenie a dotyčný chlapec bol vypočutý.  Možno ho táto skúsenosť napraví, možno nie, a kto vie, čo by urobil malému dievčatku, keby som tam nebola. Je ešte veľa takých istých, ktorí ohrozujú aj vaše deti, ktoré idú poobede zo školy.
Aj takým spôsobom sa dá predchádzať ublíženiu na zdraví, smrti a pod. Len jedno, čo nesmieme byť - je byť pasívni!
Ak niečo vidíte, oznámte to, pomôžte druhému.
Pretože nabudúce to môžete byť vy, koho... a tí druhí vám nepomôžu.

Autorka: Nemáme súhlas so zverejnením mena autorky